Jazyk, hra a volebné kto z koho

Autor: Marek Locek | 15.7.2014 o 21:30 | (upravené 15.7.2014 o 21:46) Karma článku: 2,32 | Prečítané:  414x

Verejnosť bude mať možnosť 15. novembra rozhodnúť o obsadení poslaneckých miest v obecných či mestských samosprávnych orgánoch. 

Síce kandidátne listiny záujemcov či záujemkýň o post v poslaneckom zbore sa registrujú do polovice septembra, už v tomto letnom období sa objavujú prvé zverejnenia primátorov o kreslo prvého muža mesta, predstavujú sa tiež ich programové tézy, s ktorými by sa chceli uchádzať o priazeň voličov a voličiek. Dusná atmosféra kto z koho sa stupňuje a  volebný priestor sa začína čoraz viac meniť na športovú arénu alebo futbalový šampionát, ale aj na trh, kde sa všemožne bojuje o zákazníka a jeho voličskú podporu. Do popredia sa dostávajú rozmanité ciele vstupovania do verejných funkcií, parafrázujúc nemeckého sociológa Maxa Webera,  buď uchádzači chcú žiť pre politiku, alebo naopak z politiky. 

Skúmajúc mediálne výstupy a volebné správanie politikov a političiek, pozorujeme, že mocenské vzťahy, prejavy rivality a osobných konfliktov sa pretláčajú do otvoreného slovníka: strana dostala červenú kartu či jej líder ostal pred bránami parlamentu, ten-ktorý zástupca utŕžil volebný debakel, priznal si prehru/fiasko, iný vstúpil do boja/súboja o mesto či funkciu. Slovensko sa politicky rozdeľuje podľa straníckeho trička a v rámci posledných župných volieb sme mohli objaviť napr. formuláciu: volebná mapa nie je celá červená. Vyskytujú sa prípady, keď namiesto očakávanej výhry favorita volieb nastáva jeho politická porážka a opozícia je doslova nálepkovaná a ostrakizovaná v duchu my a oni: – Boli to slová pravice, ktorá si povedala, že ancikrist, satan, Hitler, Mussolini, ktokoľvek je lepší ako Smer... (premiér SR na margo výsledkov volieb župana v Banskobystrickom samosprávnom kraji z novembra 2014). Politická bomba vybuchla – reaguje sa na nečakané umiestnenie kandidáta.  

Fakt, že politik pracuje so zámerom získať moc, usiluje sa o popredné miesto na kandidátke či o volebné hlasy verejnosti, je príznačný aj s odstupom času. Niccolo Machiavelli, politický pragmatik zo 16. storočia, uvádza, že vladár musí vedieť bojovať ako zviera i ako človek, pretože ľudský spôsob nestačí. Max Weber tento mocenský inštinkt považuje podobne za normálne kvality politika, ale prehrešok voči povolaniu vzniká tam, kde sa úsilie o moc stáva predmetom osobného sebaopájania namiesto služby druhým. Aký má byť ideálny vládca? Má byť sťa lev a líška v Machiavelliho ponímaní, alebo má zotrvať ako človek s chrbtovou kosťou?

Ďalej by sme mohli uvažovať nad tým, ako politici upravovali a prepisovali históriu a zatláčali vedecké bádanie do područia strany, aby legitimizovali povojnové spoločenské zriadenie a svoju budúcnosť vôbec. Potvrdzuje nám to Šalamúnov výrok o moci slova, v ktorom je život i smrť. 

I jazyk si v danom prípade zgustol na pomenovaniach pre politicky činných ľudí a vedúcich funkcionárov. Stretávame sa s  honoráciou, potentátmi, papalášmi, smotánkou či VIP osobnosťami. Ich mocenské či ekonomické záujmy a prestíž v spoločnosti akoby boli v komunikácii na programe dňa. Táto odlišnosť a polarizácia sa stáva často terčom výsmechu a irónie, obrátiac pôvodné priority naruby, zvlášť keď  „bežní ľudia" tvoria vlastné názvy, a tak sa miesto smotánky hostia cmarom. Túto situáciu v posune významu dobovej hierarchie ilustruje historka, reagujúca na zrovnoprávnenie privilegovaných a neprivilegovaných osôb v duchu marcových zákonov z roku 1848: 

–  Keď sa páňi naši magistratuálni už na Rothause hodňe pouhárkali nad tím, že sa ostatňjeho sňemu vírokom rovnimí stáli pospolitím luďom, ohlasuvali s dlhima nosmi na ringu: Abi sa titule hňeď popremjeňali a síce mesto „Osvjeťenjeho" zastúpi od dňeška „Zaťemňení", „Velkomožnjeho", „Malomožní", „Visokourodzenjeho", „Nizkourodzení" –  slovom starje titule abi sa vjac ňik užívať ňeopovažuvau (Orol Tatránski, r. 3, č. 96, 26. máj 1848).  

A práve Ľudovít Śtúr sa vyjadril, že storakým spôsobom môžeš jedno vysloviť. Platí to tiež pre politickú scénu. V období súčasnej voličskej mobilizácie a nastávajúcej volebnej kampane bude isto príležitosť vrátiť sa k historickým koreňom názvov úradníkov a sledovať ich hodnovernosť a účinnosť na konkrétnych nominantoch  – straníkoch alebo nezávislých kandidátoch. Členovia mestskej rady sa pôvodne nazývali boženíkmi. V rámci svojej prísahy v kostole a skladania sľubu brali Boha za svedka svojej reči. Podobný náboženský rozmer sa využíval pri korunovácii panovníka. Slávnostný akt sa odohrával priamo počas svätej omše, pripomínal kňazskú vysviacku  – hodnostár kľačal pred oltárom a skladal sľub na misál.  Napriek tomu, že etika v politike sa pomaly vytráca a komunikácia má už málo spoločné so službou, obetou a vľúdnosťou, volebné kto z koho opätovne rozohrá povestný súboj politických reprezentantov medzi vlastným a verejným záujmom, osobnými a inštitucionálnymi ambíciami či prácou v prospech mesta a krajiny.  Otvára sa potom otázka, či si primátori a starostovia uchovávajú „len" pozíciu predákov a najvyššieho orgánu komunity alebo svoj status povýšia do činnosti uprostred ľudí a stanú sa z nich  – ako predstaviteľov nazval pápež František – prostredníci a mediátori pre riešenie problémov a potrieb občanov. 

Popri siedmich komunálnych voľbách si pripomenieme v novembri aj  25. výročie nežnej revolúcie. Síce máme demokraciu, ale chýbajú nám demokraticky zmýšľajúci politici. História sa vraj opakuje, hovorí sa: najprv ako tragédia, potom ako fraška...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?