Jazyk, hra a volebné kto z koho

Autor: Marek Locek | 15.7.2014 o 21:30 | (upravené 15.7.2014 o 21:46) Karma článku: 2,32 | Prečítané:  416x

Verejnosť bude mať možnosť 15. novembra rozhodnúť o obsadení poslaneckých miest v obecných či mestských samosprávnych orgánoch. 

Síce kandidátne listiny záujemcov či záujemkýň o post v poslaneckom zbore sa registrujú do polovice septembra, už v tomto letnom období sa objavujú prvé zverejnenia primátorov o kreslo prvého muža mesta, predstavujú sa tiež ich programové tézy, s ktorými by sa chceli uchádzať o priazeň voličov a voličiek. Dusná atmosféra kto z koho sa stupňuje a  volebný priestor sa začína čoraz viac meniť na športovú arénu alebo futbalový šampionát, ale aj na trh, kde sa všemožne bojuje o zákazníka a jeho voličskú podporu. Do popredia sa dostávajú rozmanité ciele vstupovania do verejných funkcií, parafrázujúc nemeckého sociológa Maxa Webera,  buď uchádzači chcú žiť pre politiku, alebo naopak z politiky. 

Skúmajúc mediálne výstupy a volebné správanie politikov a političiek, pozorujeme, že mocenské vzťahy, prejavy rivality a osobných konfliktov sa pretláčajú do otvoreného slovníka: strana dostala červenú kartu či jej líder ostal pred bránami parlamentu, ten-ktorý zástupca utŕžil volebný debakel, priznal si prehru/fiasko, iný vstúpil do boja/súboja o mesto či funkciu. Slovensko sa politicky rozdeľuje podľa straníckeho trička a v rámci posledných župných volieb sme mohli objaviť napr. formuláciu: volebná mapa nie je celá červená. Vyskytujú sa prípady, keď namiesto očakávanej výhry favorita volieb nastáva jeho politická porážka a opozícia je doslova nálepkovaná a ostrakizovaná v duchu my a oni: – Boli to slová pravice, ktorá si povedala, že ancikrist, satan, Hitler, Mussolini, ktokoľvek je lepší ako Smer... (premiér SR na margo výsledkov volieb župana v Banskobystrickom samosprávnom kraji z novembra 2014). Politická bomba vybuchla – reaguje sa na nečakané umiestnenie kandidáta.  

Fakt, že politik pracuje so zámerom získať moc, usiluje sa o popredné miesto na kandidátke či o volebné hlasy verejnosti, je príznačný aj s odstupom času. Niccolo Machiavelli, politický pragmatik zo 16. storočia, uvádza, že vladár musí vedieť bojovať ako zviera i ako človek, pretože ľudský spôsob nestačí. Max Weber tento mocenský inštinkt považuje podobne za normálne kvality politika, ale prehrešok voči povolaniu vzniká tam, kde sa úsilie o moc stáva predmetom osobného sebaopájania namiesto služby druhým. Aký má byť ideálny vládca? Má byť sťa lev a líška v Machiavelliho ponímaní, alebo má zotrvať ako človek s chrbtovou kosťou?

Ďalej by sme mohli uvažovať nad tým, ako politici upravovali a prepisovali históriu a zatláčali vedecké bádanie do područia strany, aby legitimizovali povojnové spoločenské zriadenie a svoju budúcnosť vôbec. Potvrdzuje nám to Šalamúnov výrok o moci slova, v ktorom je život i smrť. 

I jazyk si v danom prípade zgustol na pomenovaniach pre politicky činných ľudí a vedúcich funkcionárov. Stretávame sa s  honoráciou, potentátmi, papalášmi, smotánkou či VIP osobnosťami. Ich mocenské či ekonomické záujmy a prestíž v spoločnosti akoby boli v komunikácii na programe dňa. Táto odlišnosť a polarizácia sa stáva často terčom výsmechu a irónie, obrátiac pôvodné priority naruby, zvlášť keď  „bežní ľudia" tvoria vlastné názvy, a tak sa miesto smotánky hostia cmarom. Túto situáciu v posune významu dobovej hierarchie ilustruje historka, reagujúca na zrovnoprávnenie privilegovaných a neprivilegovaných osôb v duchu marcových zákonov z roku 1848: 

–  Keď sa páňi naši magistratuálni už na Rothause hodňe pouhárkali nad tím, že sa ostatňjeho sňemu vírokom rovnimí stáli pospolitím luďom, ohlasuvali s dlhima nosmi na ringu: Abi sa titule hňeď popremjeňali a síce mesto „Osvjeťenjeho" zastúpi od dňeška „Zaťemňení", „Velkomožnjeho", „Malomožní", „Visokourodzenjeho", „Nizkourodzení" –  slovom starje titule abi sa vjac ňik užívať ňeopovažuvau (Orol Tatránski, r. 3, č. 96, 26. máj 1848).  

A práve Ľudovít Śtúr sa vyjadril, že storakým spôsobom môžeš jedno vysloviť. Platí to tiež pre politickú scénu. V období súčasnej voličskej mobilizácie a nastávajúcej volebnej kampane bude isto príležitosť vrátiť sa k historickým koreňom názvov úradníkov a sledovať ich hodnovernosť a účinnosť na konkrétnych nominantoch  – straníkoch alebo nezávislých kandidátoch. Členovia mestskej rady sa pôvodne nazývali boženíkmi. V rámci svojej prísahy v kostole a skladania sľubu brali Boha za svedka svojej reči. Podobný náboženský rozmer sa využíval pri korunovácii panovníka. Slávnostný akt sa odohrával priamo počas svätej omše, pripomínal kňazskú vysviacku  – hodnostár kľačal pred oltárom a skladal sľub na misál.  Napriek tomu, že etika v politike sa pomaly vytráca a komunikácia má už málo spoločné so službou, obetou a vľúdnosťou, volebné kto z koho opätovne rozohrá povestný súboj politických reprezentantov medzi vlastným a verejným záujmom, osobnými a inštitucionálnymi ambíciami či prácou v prospech mesta a krajiny.  Otvára sa potom otázka, či si primátori a starostovia uchovávajú „len" pozíciu predákov a najvyššieho orgánu komunity alebo svoj status povýšia do činnosti uprostred ľudí a stanú sa z nich  – ako predstaviteľov nazval pápež František – prostredníci a mediátori pre riešenie problémov a potrieb občanov. 

Popri siedmich komunálnych voľbách si pripomenieme v novembri aj  25. výročie nežnej revolúcie. Síce máme demokraciu, ale chýbajú nám demokraticky zmýšľajúci politici. História sa vraj opakuje, hovorí sa: najprv ako tragédia, potom ako fraška...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

ONLINE: Kližan nezvládol záver tretieho setu, Wawrinka otočil priebeh zápasu

Slovenský tenista už raz so Švajčiarom hral. Prehral až po trojsetovej bitke.

TECH

Na Zemi vznikne nový superkontinent

Vedci pátrajú po minulosti a budúcnosti superkontinentov.


Už ste čítali?